SPLNENÝ SEN
- Poznámka autora:
- Keď som mala 5 rokov, posadili ma na koňa. Veľkého, ťažného. Nikto iný si netrúfol. A spadla som. A namiesto toho, aby som zanevrela na toto tajuplné stvorenie, zamilovala som sa. Detskú izbu neskôr zdobili plagáty koní a počas letných prázdnin som vyhľadávala každú možnú chvíľu, ako byť reálne pri nich. Mali sme drevenicu v Belianskych Tatrách, kde život plynul pomaly a štátne traktory sa všade nedostali. A tak sme mali to šťastie, že sme s koňmi orali, zvážali seno alebo sme sa s nimi len tak túlali tatranskými lúkami. Stačilo nám „len byť“. Ale chcela som byť s koňmi aj doma a tak som si od rodičov vydupala aj jazdecký klub a každý víkend som s nadšením trávila čistením koní, voltížnymi tréningami, upratovaním stajne a kydaním hnoja. Tešila som sa, že raz budem ozajstnou jazdkyňou a neskôr veterinárkou. Jedného dňa však prišli po mňa rodičia a povedali "Zbaľ si veci, tu končíš. Nemáme čas voziť ťa po pretekoch." Šokujúcu správu som prijala bez dupania a kriku, zostali mi len slzy a diera v srdci. Ďalších 30! rokov som skúšala všetko možné – spoločenský tanec, gitaru, keramiku, hádzanú, motorku, tai-chi, horský bicykel, skok s padákom, tvorivé dielne... Keď som už vyčerpala svoje zásoby náhradnej energie, keď som pochopila, že si chytám vlastný chvost a keď mi došlo, že možno zomriem nešťastná a skôr, kým dokončím to, čo som chcela (podobne ako moji rodičia, ktorí zomreli obaja nešťastní... na rakovinu) rozhodla som sa konať. Bez zjavnej logiky, bez poriadnej porady so skúsenými a bez jasnej predstavy ako ďalej.
Odišla som z dobre plateného miesta v korporácii a kúpila som si koňa.
A začali sa diať krásne veci. Všetko odrazu do seba zapadalo a dávalo zmysel, aj keď to spočiatku tak nevyzeralo. Práve ubehli dva roky, odkedy som sa rozhodla splniť si tento svoj sen. A keby to malo trvať len dva roky... stálo to za to. Pretože len ak si splníme to, po čom naša duša a srdce prahne, pochopíme, čo nám to celé vlastne malo povedať.. čo naša duša mala ešte pochopiť a zažiť. Mňa kone naučili (a učia) ako veľmi je dôležité: vedieť čo chcem, vnímať pocity seba aj druhých, dôverovať sebe (aj iným), stanoviť hranice a pravidlá, vytrvať, žiť prítomným okamžikom, cítiť spojenie a vidieť krásu. A som vďačná, že som to mohla zdieľať aj s inými.
Svoju 13-tu komnatu a zabudnutý sen som objavila vďaka Zdenke Jordánovej, počas absolvovania jej kurzu Poznej svúj cíl. A veru... mala pravdu: „Pokud rozpoznáte, co je to nejlepší pro vás, dúvěřujte, že to bude vždy to nejlepší i pro všechny ostatní“.
Daniela